Piotr Gaska
Prebohatá fauna tunajšieho okolia. Karolina Wojtas a jej tvorba.
Karolina Wojtas (1996) je mladá a talentovaná poľská umelkyňa – hoci nemá rada, keď sa o nej takto hovorí, pretože nič neznie nadutejšie ako veta: „Som umelkyňa.“ Dvojnásobná laureátka štipendia Ministerstva kultúry a národného dedičstva. Študovala na Filmovej škole v Lodži v Poľsku a na Inštitúte kreatívnej fotografie v Českej republike. V lete 2019 otvorila vlastné múzeum v rodnej dedine v Poľsku. Jej práca sa objavila v časopisoch (medzi inými) The Guardian, Internazionale, The British Journal of Photography, L’uomo Vogue, Superpaper. Svoje práce vystavovala nielen doma, ale aj v zahraničí: Foam v Amsterdame (2021), Noorderlicht International Photo Festival (2020), Mesiac fotografie v Bratislave (2019). Medzi ocenenia a uznania za jej prácu patrí nominácia na EMoP Arendt Award 2023, reGeneration 4: The Challenges of Photography and its Museum for Tomorrow v Musée de l’Elysée, čestné uznanie na Plat(f)orm 2020 vo Fotomuseum Winterthur, víťazstvo v C/O Berlin Award (2022) a ING Unseen Talent Award (2019).

Autoportrét, Foto: Karolina Wojtas, 2020
Už najmenej trikrát „umrela“ – na Marse počas výstavy Kolónia v Mestskej galérii Gdansk v roku 2022, alebo z lásky pred výstavou v Taliansku. Bola dokonca aj zjedená – jej telo v podobe torty bolo nakrájané a skonzumované počas vernisáže Predsmrtnej výstavy v GSW Opole (2023). Jej farebné, prekvapivé, prenikavé a inteligentné diela – a vopred sa ospravedlňujem za klišé – si človek buď zamiluje, alebo ich neznáša, ale rozhodne ich nemôže ignorovať. Ak si z jej výstavy neodnesiete žiadny dojem (čo je však veľmi nepravdepodobné), tak si určite odnesiete aspoň trblietky na oblečení, rukách či na tvári… Tie sú totiž častým prvkom jej inštalácií. Aj keď nie každá výstava je doslova posypaná flitrami, každá nás nepochybne vyzýva k hre – a to v doslovnom zmysle. Diela tejto fotografky sú totiž interaktívne inštalácie, ktoré môžeme otáčať, rozkladať ich, posúvať, ba dokonca v nich aj spať.

Pohľad na inštaláciu výstavy Prebohatá fauna tunajšieho okolia, Krakov, 2017






Karolina Wojtas, Z cyklu Prebohatá fauna tunajšieho okolia, 2017
Karolina Wojtas vie veľa o škole – tak veľa, že o nej dokázala vytvoriť komplexné dielo, vyhrať s ním niekoľko významných ocenení a vydať o nej knihu. Tak ako u väčšiny z nás, aj jej vzdelávanie sa začalo v ranom detstve a pravdepodobne ju formovalo aj ako autorku. Bohužiaľ, nie vďaka ponúkaným možnostiam, ale skôr vďaka súboru tráum, ktoré dokáže ponúknuť len škola. „Poď sem, prines si školskú tašku a ukáž, čo máš na desiatu. Čím ťa tvoja matka kŕmi, že si taká tučná?“ A tak prichádzam k milej pani učiteľke, ktorá sa veľkoryso rozhodla pomôcť mi schudnúť, pred celou triedou vybaľujem svoju desiatu z alobalu a ukazujem jej obsah. Alebo keď mi učiteľ poľštiny, aby ma povzbudil k písaniu, povie, že hoci má už sedemdesiat rokov, za celý svoj život a kariéru nestretol nikoho, kto by v tom bol tak príšerne tragický ako ja.“
Základná škola môže byť nepochybne traumatickým zážitkom, a preto je dobré vytvoriť si nejaký obranný mechanizmus, ktorý nám pomôže prežiť. Pre Karolinu to bola fotografia. Otázka o fotografických začiatkoch nesie v sebe riziko, že si opäť raz vypočujeme romantický príbeh o otcovi či starom otcovi, ktorého fotoaparát Zenit otvoril autorke dvere do sveta fotografie. Príbeh však môže mať aj iný variant – možno nás k fotografii priviedol zázrak tmavej komory, kde sa obraz magicky zjavil na papieri. Ale to nie je tento prípad. „Keď vo mne učitelia úplne zabili aj poslednú chuť kresliť, povedala som si: ‚A čo tak fotografia?‘ Začala som teda fotiť – kamarátov, spolužiačky, divné miesta v škole… Na základe fotiek, ktoré som vytvorila, som sa začala touto témou zaoberať, ale potom som na ňu zabudla. Neskôr, už počas môjho vysokoškolského štúdia, sa v Poľsku začali zmeny v školskom systéme – plánovalo sa zrušenie gymnázií. Pamätám si, že moja sesternica sa v našej dedine zapojila do štrajku proti týmto reformám. Dokonca sa hovorilo o tom, že v budove gymnázia otvoria jasle, aby si učitelia mohli udržať prácu. Absurdnosť tejto situácie ma zaujala, a tak som začala tieto školy navštevovať. Na začiatku som vytvárala aj inscenované fotografie, čo nakoniec spôsobilo, že môj projekt sa stal akousi zvláštnou zmesou rôznych prístupov.“ A takto uzrel svetlo sveta projekt Abzgram (2019).

Karolina Wojtas, Z cyklu Abzgram, 2019



Pohľad na inštaláciu výstavy Abzgram, Instytut Fotografii Fort, Varšava, 2019, Foto: Karolina Wojtas



Karolina Wojtas, Z cyklu Abzgram, 2019


Kniha Abzgram, Co Berlin, 2022

Fotografie Karoliny Wojtas nie sú klasickými zábermi, aké by sme si predstavili pri fotografickom projekte o škole. Napriek ich surreálnemu vyzneniu sú presným komentárom k zabetónovanému systému vzdelávania, ale aj štúdiom dynamiky rovesníckych vzťahov. V súbore Abzgram je všetko zároveň známe aj groteskne zdeformované. Učebňa chémie zaplnená pozliepanými kartónovými škatuľami. Stolička s uvoľneným operadlom, ktoré drží len na jednej skrutke, stojaca na lavici. Komplikované choreografické formácie pripomínajúce spartakiádu. Čierny kruh, ako čierna diera pohlcujúca všetko svetlo (radosť?), sa hrozivo vznáša nad žiakmi v telocvični.
Wojtas sa nevyhýba nejednoznačnosti. Dokonca aj názov jej diela Abzgram nám nedovoľuje jednoznačne odpovedať na otázku, či ide o vymyslený termín, pravopisnú chybu alebo otvorený pojem, ktorý si vytvorila sama umelkyňa. Karolina sa ničím neobmedzuje, porušuje pravidlá, najmä tie fotografické. Agresívny blesk, presýtené farby, neostré detaily, odvážne kompozície.
Práve preto sa absolventka Filmovej školy v Lodži a Inštitútu kreatívnej fotografie v Opave aj napriek dosiahnutým a nepochybným úspechom stretla s odporom mnohých profesorov – našťastie nie všetkých. Práce Karoliny môžu uraziť fotografických puristov, pre ktorých sú barytový print v ráme zavesenom na stene a zonálny systém Ansela Adamsa niečím posvätným, na čo si mladá umelkyňa dovolila vztiahnuť ruku. „Počas obhajoby v Opave môj oponent neustále kritizoval moju prácu, tvrdil, že je bezcenná a beznádejná. Skritizoval moju výstavu v Bratislave, hovoriac, že som mohla urobiť niečo dobré, ale premrhala som túto šancu vytvorením niečoho, čo považoval za absolútne nevydarené. Podobná situácia nastala v Lodži, kde som počas obhajoby prezentovala projekt o mojom bratovi. Obhajoba prebiehala cez Zoom, v čase pandémie. Komisia na hodinu zmizla, intenzívne diskutujúc, či mi dať najnižšiu alebo najvyššiu známku. Nakoniec, aj keď mi dali šestku (čo je najvyššia možná známka v poľskom vzdelávacom systéme), mali vážne výhrady voči mojej práci.“
Práca Abzgram je akýmsi druhom pomsty voči vzdelávaciemu systému. Ale aj keby to tak nebolo, a aj keď možno nebola pochopená milovníkmi „klasickej“ fotografie, rozhodne otvorila autorke cestu k všeobecnému uznaniu a kariére. Práve tento súbor jej zabezpečil víťazstvo v súťaži ING Unseen Talent Award 2019. Vtedy sa na ňu obrátila známa talianska módna značka Marni s návrhom na spoluprácu. „Neviem presne, ako došlo k tomu, že sa Marni rozhodlo osloviť práve mňa, ale domnievam sa, že tá výhra mala na to veľký vplyv. Bola to dobre propagovaná udalosť a o finalistoch písalo mnoho časopisov, ktoré mali záujem o rozhovory a chceli publikovať víťazné fotografie.“
Výhra v súťaži Unseen tiež znamenala, že Wojtas musela ako víťazka vytvoriť ďalšie dielo – vznikol projekt We Can’t Live Without Each Other (2019). Tentoraz siahla po osvedčenom recepte na úspech a využila svoju životnú múzu, brata Jakuba. Na Jakuba bolo treba čakať dlhých trinásť rokov. Nedivím sa rodičom Karoliny, že toľko váhali, pretože je naozaj ťažké rozhodnúť sa mať ďalšie dieťa, keď to prvé (Karolina) jasne deklaruje, že ak sa rodina Wojtasovcov rozrastie o potenciálneho súrodenca, určite skončí zabitý sekerou a následne zjedený umelkyňou. Jakub nakoniec nezomrel rukou staršej sestry. Naopak, stal sa častým motívom jej fotografií a zároveň jej záchrancom, „pretože bez môjho brata by som len sedela a jedla chipsy.“
Rovnako ako v predchádzajúcich prácach, ani tu sa Wojtas nevyhýba hre, v tomto prípade však ide o hru na život a na smrť. „Fotografia je pre mňa formou zábavy a experimentovania. Často navštevujem obchody, kde kupujem netypické predmety, ktoré potom začleňujem do svojich diel. Aj keď nemám vždy konkrétny plán, ako ich využiť, konám intuitívne, čo mi umožňuje neustále objavovať nové spôsoby prezentácie mojej tvorby.“
„Na výstave pre Unseen som sa rozhodla vytvoriť obrovskú inštaláciu, aby som vyvolala spomienky z detstva, keď všetko pôsobilo obrovsky. Na výstave sa teda objavili veľkoformátové fotografie, ktorých bolo možné sa dotýkať, čo pridalo interaktivitu. Niektoré obrazy som kvôli ich drastickosti skryla, čím som diváka prinútila vynaložiť určitú námahu pri ich objavovaní.
Raz, počas návštevy v čínskom obchode, som natrafila na haloweensku plastovú ruku. Povedala som si, že vyzerá lacno, tak som sa rozhodla ju trochu vylepšiť – opiekla som ju na panvici, čo jej dodalo trochu viac charakteru. Jednou z mojich obľúbených fotografií je tá, na ktorej si môj brat, unavený z upratovania, nasadil na hlavu zelené odpadkové vrecko. Zachytila som tento okamih fotoaparátom a vytvorila obraz bežnej situácie, ktorá sa niekomu môže javiť ako brutálna alebo strašidelná. Na vytváranie týchto neškodných domácich scén často používam jednoduché rekvizity, ako kečup či toaletný papier.“
Práve takýmto spôsobom, pod dohľadom Adama Blumberga, vzniklo spomínané dielo s názvom We Can’t Live Without Each Other (Nemôžeme žiť jeden bez druhého, 2019). Nikto v ňom nezomrel, možno okrem drsných fotografií, ktoré museli „zomrieť“ pod inými snímkami, pretože: „Zásadou súťaže bolo, že máme vytvoriť pekné a príjemné fotografie, ktoré budú neskôr slúžiť ako výzdoba v banke. Tieto fotografie mali byť tiež použité ako grafika na kreditné karty. Vytvorila som jednofarebné fotky, ktoré mali predstavovať drevený trojuholník – podsedák. Bol to obyčajný, farebný trojuholník, takže sa to hodilo. Nikto nevedel, čo to je. Pokiaľ ide o zvyšok fotografií, rozhodla som sa, že ich jednoducho schovám, aby neboli až také desivé. Ľudia si mohli tie fotografie pozrieť na vlastnú zodpovednosť.“

Karolina Wojtas, Z cyklu We Can’t Live Without Each Other, 2019







Pohľad na inštaláciu výstavy We Can’t Live Without Each Other, Amsterdam, 2019


V práci Karoliny nevidno rozdiel medzi komerčnými a umeleckými aktivitami. Myslím, že je to sloboda, po ktorej túži nejeden umelec alebo umelkyňa. Naša diskusia sa dotkla témy fotografie ako takej a jej komerčnej sféry – dá sa z toho žiť? A záver? Áno, ale nie je to také ružové, ako by sme si priali. Zberateľský trh s fotografiou v Poľsku prakticky neexistuje. Existujú určité iniciatívy, kde sa fotografia predáva, ale zvyčajne ide o historickú fotografiu, tú, ktorú všetci poznáme, a ak nie samotnú fotografiu, tak aspoň meno fotografa, ktorý za ňou stojí. Je to v zahraničí, kde Wojtas zastupuje galéria, iné? Zdá sa, že áno, a čo je dôležité, ľudia za jej fotografie platia – a preferujú zaplatiť viac, ako menej. „Bola som na Paris Photo a vytlačila som tisíc fotografií. Cena jednej fotografie bola päť eur a predstavte si, nikto ich nechcel kúpiť. Rozhodla som sa teda zvýšiť cenu. V momente, keď som fotky zdražila, ľudia začali prejavovať záujem a začali sa predávať.“
Vieme, že umelecká fotografia je ťažký chlieb, alebo skôr nie najlepší nápad, ako na ten chlieb zarobiť peniaze. Našťastie si Karolinu Wojtas všimol svet celebrít, hudobníkov a, samozrejme, aj svet módy. Nezlomná vo svojej kreativite, oddaná náhode (jednému z najdôležitejších faktorov jej tvorby), vytvára fashion editoriály, fotí tých, ktorých vidíme v televízii alebo počujeme v rádiu, a učí mladých ľudí.

Karolina Wojtas, Predsmrtná výstava, Opole, 2024, Foto: Karolina Wojtas





Posilniť nielen svoj rodinný rozpočet, ale aj svoju pozíciu fotografky, sa Karolina Wojtas rozhodla doktorandským štúdiom v Łodzi. Jej téma je smrť, aspoň to si všetci myslia, a odmietajú si nechať vysvetliť, že ide vlastne o nešťastnú lásku. Sledujúc osudy Karoliny prostredníctvom jej prác, vidíme, že umelkyňa sa vyvíja alebo možno by bolo lepšie povedať – dospieva. Detstvo, škola, konflikt so súrodencom, smrť/nešťastná láska – to je chronológia jej projektov. „Zľakla som sa, že dospievať začínam s veľkým oneskorením, takže sa to snažím doháňať. A k tej smrti... Pred dvoma rokmi som ochorela na COVID a – svätosväte presvedčená, že zomriem – začala som pripravovať pre moju mamu návod, aké šaty mi má obliecť do rakvy a ako by mal vyzerať pohreb. Zároveň som zachytávala posledné chvíle života a zdieľala ich so známosťou z Tinderu. A práve z toho vyplynula moja skutočná príčina smrti: nešťastná láska.“ Spomína Karolina v magazíne Szum.
Dospievanie je proces, ktorého obeťou sa, či chceme alebo nie, stávame všetci. Problémom dospievania je, že pri ňom niečo strácame. A jednou z vlastností, ktoré v tomto prirodzenom procese ľahko upadnú do zabudnutia, je spontánnosť, ktorú nachádzame v dielach Karoliny Wojtas. „Začala som fotografovať pre zábavu. Myslela som si, že budem robiť fotky a bude to fajn. Kedysi dávno som si predstavovala, že budem fotiť fľaše s kvapkami vody. Jasné, že viem robiť dobré, technické fotky. Ale takéto fotenie je nahovno. Väčšinu času človek strávi čítaním zmlúv, vystavovaním faktúr, hádaním sa s galériami a ľuďmi, ktorí tam pracujú, kontrolovaním, aby nič nezničili, a ak to aj zničia, aj tak ťa ešte skritizujú...
Akoby už nešlo len tak sa zabávať. Ale keď ťa všetko tlačí z každej strany, nedá sa baviť. No nie?“
– – –
Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!