Radovan Stoklasa

V máji 2024 si v Handlovej nafotil fotografie, ktoré obleteli celý svet. Fotografia, ktorú si prihlásil do Slovak Press Photo, bola súčasťou série o atentáte na Roberta Fica alebo si ju prihlásil ako samostatnú fotografiu?

Porota ju vybrala zo série. V ten deň som rokovanie vlády fotil pre samosprávny kraj. Po skončení akcie župan rozdával zúčastneným darčeky. Všetci novinári odišli. Za normálnych okolností by som bol aj ja dávno preč. V momente, ako som v press centre začal sťahovať fotografie do počítača, počul som potlesk. Následne niečo, čo znelo ako petardy alebo ohňostroj. Identifikoval som to ako streľbu a rozbehol som sa k oknu. Nemal som v ruke fotoaparát, musel som sa vrátiť. Stratil som dve sekundy. Pozrel som sa von oknom a videl som, ako nesú premiéra. Namieril som fotoaparát, ale spúšť nereagovala. V tom zhone som totiž zobral do rúk fotoaparát, ktorým som v ten deň natáčal video. Rýchlo som ho teda musel prepnúť do foto režimu. Mal som však nastavené ISO 4000. V strese mi nenapadlo zmeniť režim na ISO auto alebo niečo iné. Než som mal konečne nastavenú dobrú expozíciu, postreleného premiéra stihli strčiť do auta. Do súťaže som prihlásil jednu samostatnú fotku, ktorá je dosť preexponovaná, ako aj sériu fotografií, v ktorej táto zvíťazila. Porota vsadila na expozične kvalitnú fotku kvôli jej reprodukovaniu.

Na čo si myslel v momente, keď sa táto udalosť stala?

Udialo sa to veľmi rýchlo. Fotil som cez pootvorenú ventilačku, zaostrovanie cez šikmé sklo mi to dosť komplikovalo. Prajem si, aby som mal 5 sekúnd navyše. Keď zaznel potlesk, niečo mi hovorilo, aby som šiel k oknu, a odfotil, ako sa lúči. Ale povedal som si, že tú scénu som nafotil už ráno. Teraz to ľutujem. Keby som hneď vstal, nastavil by som si expozíciu a mal by som v zábere celú situáciu.

Základnou poučkou fotografa je, že odchádza z miesta ako posledný. Asi sa ťažko ex post vyrovnáva s tým, že si premeškal moment, ktorý sa už s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nezopakuje…

Áno, učili nás, že vždy odchádzaš, až keď všetci odídu. Príkladom je Tomáš Benedikovič, ktorý odfotil, ako po voľbách na centrále SMER-u spievali na balkóne. To je presne ten prípad, kedy všetci novinári odišli domov, ale on zostal. Je to paradox - celý život sa snažíš urobiť čo najkvalitnejšiu fotku, a potom vyhráš s takou, ktorá technicky kvalitná nie je. V prvom momente som bol nešťastný, ale nikto nemal nič lepšie. Bolo to to najlepšie, čo mi daná situácia ponúkla. Bežal som na ulicu, kde mi ochrankár povedal, že dovnútra sa už nedostanem. Notebook zostal v budove, nemal som ako poslať fotky. Batériu telefónu som mal na dvadsiatich percentách a z kamery som do TASR dovtedy fotky neposielal. V TASR to používajú iba výnimočne, najmä na svetových podujatiach ako je napríklad Olympiáda. Pre agentúru Reuters tak posielam fotky už roky a mal som to teda vo fotoaparáte prednastavené. Mať fotku toho, ako sa to stalo, by bolo možno na World Press Photo. Keď v USA postrelili Trumpa, mierilo naňho v tom momente veľa fotografov, ale nikto to nezachytil.

Podarilo sa to Doughovi Millsovi, dlhoročnému fotografovi The New York Times a držiteľovi Pulitzerovej ceny. Je to jediná fotografia, na ktorej je jasne vidno letiacu gulku.

To som nevidel. Ale pravdepodobnosť bola veľká, boli tam desiatky fotografov. Bola to úplne iná situácia. Trump stál na pódiu, šanca niečo zachytiť bola väčšia. Kolegovia mi povedali, že je dobré, že v mojom prípade sa to nekončí len jednou fotkou, že som vybehol na ulicu a snažil sa fotiť ďalšie dianie. Musel som sa tváriť nenápadne, schovávať foťák a fotiť na slepo. Urobil som asi 20 záberov a potom ma vytlačili za pásku. Spoza nej som ešte odfotil strelca. Tá séria je silná až do konca.

Čo sa dialo následne?

Zavolal som do pražskej pobočky Reuters. Mysleli si, že žartujem. Povedal som im, že som videl, ako ho odnášajú, že to bol muž podobný Ficovi. Reuters všetko overuje a nezverejnia len tak hocičo. Počkali si na ďalšiu informáciu a potom to vydali, odvolávajúc sa na mňa, na reportéra, ktorý bol na mieste. V Reuters boli radi, dlho nemal nikto nič iné, až kým ďalšie agentúry nezískali fotky od ľudí s telefónmi. Chvíľu im to trvalo.

Ako je možné v takto vyhrotenej situácii správne reagovať?

Absolvoval som školenie práce v nehostinnom prostredí. Bol to tréning, počas ktorého nás učili, že fotograf má v prvom rade chrániť sám seba, pretože mŕtvy fotograf je nepoužiteľný fotograf. Učili nás zaujať pozíciu, kde si chránený. Máš si nájsť kryt, overiť si, čo a kde sa deje. Všetko toto som v Handlovej poprel. Bežal som k oknu, kde som bol ľahký terč pre prípadného ostreľovača. Potom som vybehol na ulicu. To bola ďalšia chyba a popretie všetkého, čo nás učili.

Takže si v priebehu niekoľkých minút porušil všetky pravidlá?

Áno, nechránil som sa a vystavil som sa zbytočnému riziku. Neprezrel som si terén, do ktorého som išiel. Dodržal som až ďalšie pravidlo a informoval som kolegu o tom, čo sa stalo. Inštruoval ma, aby som poslal fotku z kamery. Následne som ešte natočil niekoľko videí. Jeden z kolegov mi povedal, že sa dlho nevedelo, či sa to naozaj udialo alebo nie. Až keď moje fotografie zverejnil Reuters, bol to dôkaz, žiadny hoax.

Práve kvôli hoaxom a dezinformáciám je dnes potrebné informácie intenzívne preverovať, viac ako kedykoľvek predtým…

Je to dôsledok dezinfo scény na Slovensku, kedy polovica národa verí jednej veci a druhá niečomu inému. Môj editor v Reuters hneď zisťoval, či to bol premiér a ako to vieme preukázať. Potvrdilo sa to na videu, ktoré natočila kolegyňa z regionálnej televízie a podľa ďalších záberov z telefónov. V dnešnej dobe už nikto nikomu a ničomu neverí. Dodnes prežívajú všelijaké názory, že na záberoch nebolo vidno krv a podobne. Pritom lekári to už vysvetlili.

Informácie v obrazovej podobe by mali dokázať utvrdiť verejnosť o tom, čo sa naozaj stalo. Keď prinesieš takéto fotky a ľudia im neveria, o čom je vlastne potom tvoja práca?

Tá prvá snímka, s chybnou expozíciou, sa dostala na titulnú stránku Financial Times. Renomované médiá, medzi ktoré patrí aj agentúra Reuters, majú nastavené prísne kritériá zverejňovania informácií, a ľudia im môžu vďaka tomu dôverovať. To, že posielame zábery priamo z kamery, zabraňuje ďalším zásahom do fotografie. Nefotíme ani do raw-u, ale do jpeg-u. Ak by to tak nebolo, možno by sa z tej fotky dalo vytiahnuť viac informácií. Ak by som mal viac času, bolo by na fotkách vidieť premiérovu tvár. Bohužiaľ tam mám biele políčka. Médiá dodržiavajú kodexy a striktné pravidlá, preto by im ľudia mali veriť viac ako influencerom z obývačky.

Mohol by si porovnať spôsob práce s informáciami a spomínané kódexy a pravidlá práce v TASR a Reuters?

Keď som prišiel pracovať do Reuters, prvá vec, ktorú mi šéf vysvetlil, bola tá, že nesmiem žiadnym spôsobom ovplyvňovať udalosti. Fotograf je iba nemý účastník. V Reuters si potrpia aj na editáciu. Z pozície stringera nemôžem fotky editovať alebo používať editačné nástroje ako Photoshop. Expozíciu musím trafiť presne. Dovolené sú len jemné korekcie kriviek a levelov. Žiadne klonovacie razítko a podobne. Bohužiaľ, v niektorých médiách sa v minulosti stávalo, že niečo odretušovali, alebo sa na fotke z hokejového zápasu objavili dva puky. Ale nestávalo sa to len na Slovensku, s fotografiami sa manipulovalo všade vo svete. Preto sa sprísnili pravidlá. Tým, že sa posielajú fotografie priamo z fotoaparátu, celý problém sa vyriešil. Fotka príde editorovi v originálnom súbore a on ju následne vydá. Mne tým ubudne veľa práce, ale na druhej strane je to veľmi stresujúce, pretože nemám možnosť si fotku na malom displeji poriadne prezrieť. Po chvíli zabudnem, čo som už poslal, keďže nemám možnosť si urobiť vlastný výber.

Ako vyzerá taký bežný deň agentúrneho fotografa?

Niekedy to bolo hektické. V TASR som mal na starosti trenčiansky kraj, v skutočnosti som však fotil od Skalice cez Žilinu až po Handlovú. Ráno tlačovka, poobede šport, večer havária či požiar. Tém na fotenie bolo množstvo. Rokmi si vybuduješ sieť kontaktov, ľudia ťa oslovujú a vyberáš si svoje témy. Fotograf na voľnej nohe je však každé ráno nezamestnaný. Každé ráno si hľadáš klienta, tému pre agentúru a svoj celodenný program prispôsobuješ okolnostiam. Keď som to prepočítal, šoférovaním a presunmi na fotenie som ročne strávil mesiac.

Ktoré témy považuješ za svoje?

Rád fotím sviatky a tradície. Vždy som sa chcel venovať dokumentárnej fotografii, ale pri spravodajstve som na to nemal čas. Navyše, spravodajská fotografia ma živila. Popri tom som začal robiť komerčné veci. Fotil som biznis portréty, produkty, eventy. Do noci som bol v práci a domov som sa vracal nad ránom. Som rád, že mám teraz kľudnejší život.

Aký je rozdiel v práci fotografa pre TASR a Reuters?

Ten rozdiel je predovšetkým v objeme práce. Pre TASR to bolo veľa tém, dennodenná práca. V Reuters sa venujú iba top témam a pracujú tímovo. Keď sa niečo stane, ako napríklad atentát na premiéra, v tom momente sa rozbehne celý stroj. Nerieši sa len to, ako a kedy mám poslať fotky, okamžite sú kontaktovaní reportéri po celej Európe, ktorí sadnú do lietadla či auta, a cestujú na miesto udalosti. Asi hodinu po tom, ako som sa z Handlovej presunul do Banskej Bystrice, už na miesto dorazili kameramanka a fotografka z Rakúska, ďalší z Nemecka, Talianska, Poľska. Na druhý deň už boli v Handlovej ľudia, ktorí sa venujú investigatíve. Slovensko bolo dlho zaznávané, ako keby nikoho nezaujímalo, ale vzhľadom na všetky aktuálne zmeny v Európe ich začalo zaujímať.

Spomínal si, že v Reuters máš svojho editora. Ako vnímaš fakt, že v žiadnej z našich redakcií obrazového editora nenájdeš?

Keď som začínal, každé noviny mali obrazového editora. Dokonca bol aj editor, ktorý mal na starosti len titulnú stranu. Prišiel do práce v čase obeda, pozrel si čo sa udialo vo svete a na Slovensku, išiel na poradu, zistil čo bude nosná téma a pripravil si viacero verzií titulnej strany. Potom sa vybrala jedna z nich. Aj fotky dovnútra vyberal editor. Bolo veľmi príjemné súperiť s ostatnými fotografmi o to, koho fotografie vyberie. Aj dnes mi veľmi pomáha, keď sa o fotografickom príbehu mám možnosť porozprávať s editorom. Diskutovať o fotografiách, editovať a prehadzovať poradie fotiek.

Čo je dnes považované za dobrú spravodajskú fotografiu?

Dnes už ani tak nezáleží na tom, či tam je dobré svetlo alebo kompozícia. Ani rýchlosť odoslania nestačí. Musí tam byť ešte nejaký zaujímavý moment. Mám za sebou tisíce reportáží a pamätám si len zopár z nich, lebo väčšinou je to len tvrdá drina. Veľakrát sú to pravidelne sa opakujúce témy a ja chcem do nich vždy dostať aktualizačný moment, niečo nové. Je to rutina aj stres zároveň. Druhá vec je, keď sa deje niekoľko vecí zároveň a ty si v regióne na to sám. Prídeš na začiatok demonštrácie, potom musíš utekať na futbal. Unikajú ti dobré momenty. Dobrú spravodajskú fotku by mal človek „vedieť prečítať“ bez popisku, mal by z obrázka pochopiť, kde sa odohráva, o čo tam išlo. Aj na úkor toho, že je fotka možno neostrá, alebo nemá dobré svetlo. Samozrejme, vždy sa treba snažiť o čo najlepšiu kvalitu fotografie. V prípade spravodajskej fotografie je najdôležitejší obsah, forma nie je prvoradá. Mnohí kolegovia uprednostňujú formu nad obsahom. Chcú to mať vyumelkované, pekné, ľúbivé, kompozične dokonalé. A potom sa uchyľujú k všelijakým setupom, do fotografie vstupujú, upravujú prostredie.

Spomenul si zaujímavý moment, a to obsah fotografie. Ako sa pri tom množstve práce dokážeš sústrediť na to, čo máš pred očami?

Podčiarkol by som slová obsah a sústrediť sa. Asi mám šťastie, že ma táto práca nadmieru baví, že som sa v nej našiel. Chodím si do roboty oddýchnuť. Mnohí mi hovoria, že na pľaci pôsobím arogantne. Ale ja sa len sústredím. Odkedy som začal točiť videá, zmenil sa mi pohľad na veci. Kedysi som bol napríklad na hokejových majstrovstvách sveta a počas tlačovky som počúval hudbu. Urobil som pár portrétov, zeditoval a poslal som to. Počúvať okolie som začal, až keď som natáčal video. Naučil som sa to od mojej manželky. Video “strihám” už počas natáčania v hlave. Jazyk videa je úplne iný, a vyžaduje si veľké sústredenie. Na prerozprávanie deja máš niekoľko sekúnd. V prípade fotografie do nej musíš ten dej vtesnať, a to je veľmi ťažké. Spravodajská fotografia je podľa mňa dokumentárna fotografia. Má veľmi veľa podobných čŕt. Musíš zachytiť dej a informácie, ktoré následne posúvaš ďalej.

Na mnohých akciách, ktoré spravodajsky pokrývaš, je okrem teba veľa fotografov z rôznych médií. Je náročné prebojovať sa do pozície, z ktorej máš šancu vytvoriť fotografiu, ktorá je obsahovo aj formálne zaujímavá?

To je naozaj ťažké. Kým som fotil v regióne, ultra široký objektív som nepotreboval. V momente, keď som začal fotiť pre Reuters a začal som chodiť do Bratislavy na rôzne politické podujatia, musel som si kúpiť 16mm objektív práve kvôli tlačeniciam a strkancom lakťami. V mase fotografov je náročné zaujať kompozíciou, farebnosťou či svetlom, alebo nedajbože urobiť vtipnú fotografiu, čo je veľký bonus. Vždy sa snažím odfotiť scénu na šírku a aj na výšku. V spravodajstve je všeobecne málo výškových fotiek - takže rada pre všetkých mladých kolegov - foťte aj na výšku!

Počas môjho štúdia dokumentárnej fotografie a fotožurnalistiky nám okrem iných na škole prednášali aj odborníci z Getty Images. Radili nám robiť si pred fotením prieskum toho, ako tému spracovali iní. Ako postupuješ ty? Robíš si pred fotením prieskum, nejaký prehľad? Alebo sa spoliehaš na vlastný inštinkt?

Dodnes mám odložené kartotečné lístky z čias, keď som začínal v regionálnych novinách. Vystrihoval som si z novín fotky. V Nitrianskych novinách som začal fotiť šport, aj keď nie som veľký fanúšik športu. Napriek tomu mi šport paradoxne prischol. Bol som na 2 olympiádach a mnohých majstrovstvách sveta.

Tú kartotéku som mal v krabici od topánok. Fotky som mal podelené podľa jednotlivých športov. Keď som mal ísť na volejbal, o ktorom som nič nevedel, pozrel som sa do kartotéky. Nepoznal som pravidlá športu. Učil som sa tak, že som sa pozeral na fotografie iných a premýšľal nad nimi. Keď som nastúpil do TASR, každé ráno som išiel do novinového stánku, kúpil si noviny, a kompletne si ich prezrel. Ešte dodnes si pamätám poradie, ako boli uložené: Pravda, Práca, Sme, Šport, Nový čas, Nový deň, Národná obroda, Hospodárske noviny. Niektoré som si len prelistoval a niektoré kúpil. Bavíme sa o dobe, kedy bol internet v plienkach, pripojenie bolo drahé a pomalé, a fotografie tak malé, že na nich nič nebolo vidno. Dnes sú možnosti iné. V rámci prípravy si napríklad pozriem mapy, aby som vedel, čo na konkrétnom mieste je, kontrolujem si svetové strany, aby som vedel, odkiaľ mi bude svietiť slnko. Hovorím však o prípadoch, keď mám čas. Veľa reportáží prichádza neohlásených, musím okamžite vyraziť na miesto a spoliehať sa len na skúsenosti. Učím sa dodnes. Vždy ma môže niečo prekvapiť. Nezabúdam na radu, ktorú mi svojho času dala moja šéfka, pani Filkusová v TASR. Povedala mi, aby som sa snažil urobiť v rámci reportáže aj fotku bez politikov, ilustračný obrázok. Myslím si, že s ilustračnými obrázkami som bol v TASR veľmi silný, mnohé z mojich fotiek sa dodnes používajú. Súčasná generácia sa denne stretáva s tisíckami fotografií, ktoré nie sú nijako triedené. To je jedna z vecí, ktoré riešim na mojich workshopoch.

Čo učíš žiakov na workshope?

Robia galérie so stovkami fotografií, kedy po desiatom kliku sa začnete nudiť. Hovorím im, že hoci majú dobré zábery, ja sa k nim nedostanem, lebo po desiatom obrázku vypínam.

Takže ich učíš editovať fotografie?

Editácia je polovica úspechu, a mnohí to podceňujú. Musím sa však ešte raz vrátiť k dobrej spravodajskej fotografii a opäť spomenúť pani Filkusovú. Keď ma prijímala do TASR, povedala mi: “My sme tu, v TASR, taká kapela. Jeden fotograf je odborník na politiku, ďalší na šport, kultúru, na krajinku. Budem rada, keď si nájdete nejakú oblasť, ktorá vás bude baviť, ale zároveň musíte zvládať všetky ostatné. A tú laťku nesmiete podliezť!” Čiže spravodajský fotograf je taký, ktorého môžeš poslať v obleku do filharmónie, k dopravnej nehode alebo na vrcholné športové podujatie a musí to so cťou zvládnuť. Je fajn, keď sa špecializuje, keď má niečo rád, a keď má šéfa, ktorý to vycíti a posiela ho tam, kde vynikne. To je ale luxus. Prešiel som konkurzom do TASR na základe toho, že som mal 2 hrubé šanóny fotiek uverejnených v regionálnych novinách, prvú mi uverejnili v roku 1997. Bola to fotografia z cyklistických pretekov. A mal som ešte jednu fotku zo skautských pretekov. Vďaka skautingu som začal fotiť. Na moju prvú skautskú výpravu mi otec dal Flexaret a povedal mi, že to musím zdokumentovať.

Sleduješ prácu iných fotografov? Môžeš spomenúť aspoň niektoré mená, ktoré ťa inšpirujú?

Sú to desiatky ľudí, najmä moji kolegovia z agentúry Reuters alebo AFP. Určite musím spomenúť Joa Klamára. Stretli sme sa niekedy v roku 2000 v Trenčíne na Majstrovstvách Európy vo vzpieraní, bol som tam za regionálne noviny. Povedal som mu, že ho obdivujem, lebo robí pre Reuters. Odpovedal mi na to, že keď budem dobrý a budem na sebe makať, jedného dňa môžem byť na jeho pozícii. Presne to sa aj stalo. V roku 2008 som na jeho pozíciu nastúpil, keď odišiel do AFP. Spomeniem aj Davida Černého, kolegu z Reuters. Nemôžem zabudnúť aj na Alkisa Konstantinidisa, môjho šéfa z Grécka. Robí krásne fotky a je držiteľom ocenenia Word Press Photo. Tých mien je mnoho. Častokrát sú skrytí za nápisom Reuters alebo AFP. V zahraničí sa zverejňuje aj meno fotografa, ale v prípade slovenských médií sa často uvádza len “foto TASR”. Táto anonymita devalvuje našu prácu.

Sleduješ prácu aj iných ako spravodajských fotografov?

Nedávno sme s Petrom Marekom otvorili v Trenčíne ateliér Atrium, tak som prirodzene začal sledovať portrétnych fotografov. Môj focus sa zmenil, nie je to už len spravodajstvo. Nikdy som sa nezameriaval na krajinky alebo zátišia. Produktovej fotografii som sa venoval z donútenia, živilo ma to. Baví ma fotiť ľudí, baví ma sociálny dokument a teraz sa k tomu vraciam. Učím sa svietiť a zameriavam sa na portrétnych fotografov. Nekopírujem ich, inšpirujem sa nimi.

Ako si sa vlastne dostal k fotografii?

Mal som byť učiteľom biológie. V Nitre som študoval učiteľstvo biológie a environmentalistiky. V treťom ročníku, cez prázdniny, som sa zúčastnil letnej foto školy. Týždeň sme v stodole vyvolávali fotky. Fascinovalo ma to natoľko, že som sa rozhodol, že tú školu nechám. Prišiel som do Dubnických novín, že by som chcel pre nich fotiť. Vtedy tam potrebovali grafika, ovládal som ich grafický program, tak som nastúpil. Medzitým som začal prispievať do Pravdy, Sme a do Športu. Išiel som na futbal, urobil som fotky, vyvolal ich a na druhý deň ich poslal poštou do novín. Zavolali mi, že je škoda, že tie fotky dostali neskoro. Za všetky peniaze, čo som mal, a čo som si od mamy požičal, som si kúpil skener na filmy. Po zápase som utekal domov, vyvolal film, naskenoval a odoslal. Pre prácu v médiách som však v tom čase potreboval živnosť. Tak som si v Prahe urobil nadstavbu reklamnej fotografie, robili sme klauzúrne práce, prešli sme si tam portrétom, produktom, architektúrou a ďalšími disciplínami. Mali sme teóriu, písali testy, museli sme odovzdávať fotky. Na základe tohto akreditovaného štúdia mi v roku 2000 vystavili živnostenský list. Fotenie ma pohltilo natoľko, že som si povedal, že učiteľom nebudem. Teraz si to suplujem tým, že robím workshopy.

Študoval si environmentalistiku a dnes sa venuješ mladým skautom, spolupracuješ s mladými reportérmi…

Na vysokú školu som išiel vďaka tomu, že som bol skautom. Skautom som bol vďaka otcovi, ktorý ma k tomu priviedol, a priviedol ma aj k fotke. Vďaka skautingu som začal fotiť. Skautský vedúci, ktorý pracoval v lokálnych novinách, mi povedal, že potrebuje fotku z cyklistiky, nech to idem odfotiť. O športe som dovtedy nič nevedel, ani dodnes neviem. Keď sa zápas skončí, skončí aj pre mňa a nič si z neho nepamätám. Mnohí sú vo vytržení z toho, že fotím Ronalda a ja som si musel pred zápasom naštudovať, ako Ronaldo vyzerá. Je to komické, ale umožňuje mi to byť nezaujatý. Niektorí kolegovia sú aj fanúšikovia a zápas prežívajú veľmi emočne. Ja som pri športe odťažitý. Viem sa tešiť so športovcom, keď získa medailu, ale zároveň sa sústredím na robotu.

Hovorili sme o tom, ako vznikli fotografie v Handlovej. O tom, ako polícia bráni fotografom v tom, aby si robili svoju prácu. V dôsledku čoho neexistuje reálna fotografia zraneného Fica, žiadny riadny dôkaz toho, že k niečomu došlo. Je podľa teba v poriadku, že sa takéto informácie nedostávajú na verejnosť?

Každý si podľa mňa robí svoju robotu. Chápem, že práca policajtov je zabezpečiť miesto a vyhnať odtiaľ všetkých, čo tam nemajú čo robiť. Keď kedysi boli na mieste len novinári, problém nebol. Tieto opatrenia nastali s príchodom mobilov. Hasič či policajt nemá šancu identifikovať, či ide o verejnosť alebo novinára. Novinár by neetickú fotku nezverejnil, prípadne by ju vyretušoval, plus v spravodajstve je pri takýchto záberoch upozornenie pre slabšie povahy. Toto však neviete zabezpečiť od okoloidúceho, ktorý fotku laicky a samozrejme automaticky zverejní na sociálnych sieťach.

Ale verejnosť má právo na informácie, alebo?

Je to stred týchto dvoch uhlov pohľadu.

Tu nastupujú etické otázky. Je podľa teba v poriadku zverejniť fotografiu mŕtveho človeka?

Na to máme morálny kódex, riadime sa ním aj v agentúre Reuters. Napríklad nemáme fotografovať detail detí v chúlostivej alebo vyhrotenej situácii. Ak, tak iba v nejakom celku. Keď robíme video rozhovory, musíme mať súhlas rodičov. Máme na to formulár a musím byť na to pripravený. Častokrát sa ocitneme pri autonehodách, ako napríklad v Polomke. Tragické nehody treba zobrazovať decentne, aj keď ide o extrémne situácie.

Ak mi pri fotení reportáže niekto povie, že nechce byť fotený, rešpektujem to a rovno zábery mažem, aby som na to nezabudol a po rokoch ich náhodou nevytiahol z archívu. Ale ak si však neželá byť fotený politik, nerešpektujem to, keďže on to musí ako verejný činiteľ strpieť. Plus používame autocenzúru. Veľakrát je možno lepšie zmačknúť spúšť a fotku vymazať neskôr. Lebo až dodatočne môžeš zistiť, že je to dôležitá fotka.

Keď sa vraciaš k svojim fotografiám, je niektorá, ktorú považuješ za najlepšiu?

Zvyčajne sa k nim nevraciam, naposledy som tak urobil kvôli výstavám pred dvoma rokmi. Vystavoval som v Galérii Bazovského v Trenčíne, v SEDF v Bratislave a i. prierez mojich 25-tich rokov práce. Bola tam aj fotografia zablateného objímajúceho sa páru na Pohode. Pokazil som pri vyvolávaní film, spálil som ho vo vývojke a skoro nič z neho nezostalo. Vďaka skeneru sa to podarilo vytiahnuť, je to fotka, ktorú si aj preto vážim.

K fotkám inak citové väzby nemám. Najviac si pamätám fotky uverejnené v The New York Times, keďže je to globálne médium. V roku 2010 sa mi podarilo “vytapetovať” svetové médiá mojimi fotografiami po tom, ako Rusi zastavili prívod plynu. Dostal som sa vtedy ako jediný reportér do Veľkých Kapušian. Potom nasledoval víkend a ďalších novinárov tam pustili až v pondelok. Bola plynová kríza a ja som mal jediný aktuálne fotografie k téme.

Svoje skúsenosti a vedomosti si nenechávaš pre seba, ale odovzdávaš ich ďalším generáciám. Pracuješ predovšetkým s deťmi a mládežou. Prečo to robíš, čo ti to dáva a čo ich učíš?

Už asi 10 rokov spolupracujem s Mladými reportérmi. Prečo to robím? Asi si z časti kompenzujem to, že nie som učiteľom. Kedysi nám náš skautský vedúci povedal: “Chalani, dnes to robím ja pre vás, a budem rád, keď to niekedy budete robiť vy pre cudzie decká.” Robím to dodnes. Aj tento rok som mal na tábore 20 cudzích detí, o ktoré som sa staral a vymýšľal im program. Prepája sa v tom celý môj život - učenie, ochrana prírody a životného prostredia, láska k prírode.

V poslednej dobe nám do životov intenzívne vstupuje umelá inteligencia. Ovplyvňuje aj tvoju prácu?

Teraz, keď sa začínam venovať portrétom, mi veľmi uľahčuje prácu. Kedysi mi retušovanie portrétov trvalo hodiny. Teraz dokážem niekoľko portrétov vyretušovať za 15 minút. Preženieš ich cez aplikáciu, nastavíš ju tak, aby to moc nepreháňala a z ľudí neurobila voskové figuríny. Väčší problém vidím v spravodajstve, kde je a bude výzvou ustrážiť, aby doňho umelá inteligencia nevstupovala. Fotografie či videá, ktoré vznikli za pomoci umelej inteligencie, začínajú byť označované, robí tak napríklad Meta. Myslím si, že je to otázka času, kedy systém bude vedieť vyhodnotiť, čo bolo upravované a čo nie. Dnes vieme všetko vyčítať z exifu.

Predsa len, podmienky a okolnosti tvorby fotografie sa menia veľmi rýchlo, kde sa vo všetkých tých zmenách vidíš ty?

Keď som začínal, fotil som na film. Ten bolo treba vyvolať alebo zaniesť do minilabu. Neskôr som pre TASR vyvolával farebný film priamo na štadióne, mali sme na to špeciálnu vyvolávačku. Mal som tam aj skener a laptop, ktorý stál viac ako auto. Potom prišiel digitál. Fotky som sťahoval, editoval, orezával, popisoval a posielal. Dnes už viem fotky poslať do agentúry priamo z kamery. Pošlem ich editorovi a on použije tie, ktoré uzná za vhodné. Za posledných 25 rokov sme sa dostali od filmu cez digitál k vysielaniu naživo. A do toho prichádza umelá inteligencia. Rád sa posuniem zas ďalej, a niečo nové sa naučím.

Vieš si predstaviť život bez fotografie?

Posledných 25 rokov, čiže celý môj doterajší produktívny život, som bol fotoreportérom. Fotografia bola pre mňa vždy zamestnaním aj koníčkom zároveň. Vždy váham, či si na dovolenku brať foťák. Nakoniec neodolám a pribalím ho. Snáď sa dožijem dôchodku, vrátim sa k foteniu dokumentu a budem si to užívať. Vrátim sa na Oravu a nájdem ľudí, ktorých som tam kedysi fotil.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!