Piotr Gaska

Jacenty Dędek, poľský dokumentárny fotograf s dlhoročnými skúsenosťami – tak dlhoročnými, že svoje prvé spomienky na fotografiu musí hľadať v tmavej komore – bol pozorovateľom prechodu fotografie z analógovej do digitálnej podoby a zároveň očitým svedkom krízy spravodajskej fotografie, ktorej bol dlhé roky súčasťou ako zamestnanec na plný úväzok! Znie to ako dávna história, no v skutočnosti ide o obdobie spred niekoľkých rokov. Pri rozhovore s Jacentym sa nedalo vyhnúť jemne pesimistickému tónu, keď prišla reč na výber profesionálnej cesty.

„Nebolo by lepšie, keby som sa stal stolárom, keby som sa venoval obrábaniu kovov alebo robil niečo užitočné? Dnes trochu pochybujem o svojej práci, už veľmi neverím, že ľudské príbehy dokážu osloviť iných natoľko, aby sa na chvíľu zastavili a nevynášali rýchle a povrchné súdy o druhom človeku,“ myslí si Jacenty, podobne ako mnohí iní fotografi a fotografky.

Pochybnosti o sile fotografie sú pravdepodobne medzi ľuďmi, ktorí sa venujú fotografickému žánru, aký praktizuje Dędek – teda sociálnemu dokumentu, bežné. Podobný názor som nedávno čítal v rozhovore s inou poľskou umelkyňou, ktorá sa profesionálne zaoberá vplyvom fotografie. Nad týmto problémom, o ktorom široko diskutujú samotní fotografi, ako aj teoretici a teoretičky, sa zamýšľala už napríklad Virginia Woolfová v tridsiatych rokoch 20. storočia vo svojej knihe Tri guiney – a je to stále aktuálna téma, ktorá, žiaľ, nebola vyriešená doteraz.

Samozrejme, mladý Jacenty Dędek si nedokázal predstaviť, ako bude fotografia vyzerať v budúcnosti. Nevedel, že úlohu fotografa z agentúry prevezme okoloidúci s mobilom, že úlohu agentúr preberie obrovský anonymný biznis, že tlačené médiá pohltia sociálne siete a fotografické oddelenia novín pohltí čierna diera neoliberálnej ekonomiky, nazývaná optimalizačným procesom, teda masovou likvidáciou.

„Fotografovať som začal na konci 70. rokov minulého storočia, ale vážnejšie som sa začal fotografii venovať v roku 1986. Od začiatku ma zaujímali ľudia a reportážny portrét. Fotografoval som na čiernobiele filmy, ktoré som si sám vyvolával. So zväčšeninami som chodil do jedného z mestských kultúrnych domov, kde viedol kurzy inštruktor Bolesław Wiśniewski. Jeho práca bola blízka tomu, čo som chcel robiť. Po čase mi pán Bolesław ponúkol mesačné zastupovanie v jedných z miestnych novín, s ktorými spolupracoval. Tak som začal pracovať pre redakciu, najprv týždenníka, potom denníka, a nakoniec oboch. A už som v tomto odbore zostal.“

Dędek mal príležitosť pracovať pre poľské vydanie magazínu National Geographic, publikoval v Dužom Formáte, Polityku, Przekrój, Newsweek, Wprost, Forbes, Die Zeit a i. Mediálny trh, ako už samotný názov trh naznačuje, podlieha tým istým procesom ako trh s tovarom, teda dynamike ponuky a dopytu. Mojou úlohou nie je hľadať odpoveď na otázku, kto tvorí dopyt. Je to neviditeľná ruka trhu? Priemerný konzument a jeho potreba lacnej zábavy ako lieku na príliš zložitú realitu? Alebo dôkladne premyslený plán svetových mediálnych gigantov? Neviem. Jediné, čo viem, je, že priestor pre príspevky dlhé (vzhľadom na čas strávený prácou na nich), pomalé (na pozeranie, pretože ich viacvrstvové rozprávanie si vyžaduje sústredenie), hĺbkové (pretože sú tvorené so skutočným záujmom), citlivé (pretože nestoja nad fotografovanou osobou, ale vedľa nej) by sme v dnešných časopisoch a denníkoch hľadali márne. Samozrejme, to neznamená, že neexistujú. Sú, občas sa objavia. Z tohto dôvodu Dędek svoje najlepšie práce realizuje ako slobodný fotograf, zostávajúc verný krédu zo svojho životopisu: „Najviac ma zaujímajú bežné veci, ktoré sa dejú na okraji hlavných udalostí, ale vždy sú blízko človeka,“ a dodáva: „To asi najlepšie vystihuje, čomu sa venujem. V centre mojej práce stojí človek a ľudské záležitosti.“

Asi každá krajina, v ktorej sa dá kúpiť fotoaparát, alebo existovala aspoň nejaká minimálna fotografická kultúra, má vo svojej histórii fotografa alebo fotografku, ktorých by sme mohli nazvať kronikármi. V Poľsku to bola Zofia Rydet (1911 – 1997), známa svojím monumentálnym dokumentárnym projektom Zapis sociologiczny /Sociologický záznam. V rokoch 1978 – 1990 vytvorila približne tridsaťtisíc čiernobielych fotografií, na ktorých sú zobrazení obyvatelia poľských dedín vo svojich domácnostiach. Cieľom projektu bolo zachytiť pominuteľný obraz tradičnej poľskej dediny. Dędek, zachytávajúc pominuteľné obrazy poľskej provincie, skvele zapadá do tejto tradície.

Portrét Provincie/Portret Prowincji, projekt trvajúci od roku 2010 do 2017, ktorý vznikol v spolupráci s Katarzynou Dędek (manželkou fotografa), autorkou rozhovorov, uzrel svetlo sveta v podobe knihy v roku 2020. Dędekovci si stanovili za cieľ zdokumentovať zmeny prebiehajúce v poľskom malomeste a na dedinách. Čiže na miestach mimo centier moci a kultúry, kde žije do tridsaťtisíc obyvateľov.

Ale nie ľudí z provinčných oblastí, proste ľudí takých obyčajných, pretože práve tak nám Dędek káže čítať svoje fotografie. Tu sa nikto na nikom nesmeje, čo ale neznamená, že to nie je zábavné. Nie sú to lacné anekdoty o zaostalých dedinčanoch a zatrpknutých ženách, čo však neznamená, že chýba analytický pohľad fotografa. Nenájdeme tu lacnú senzáciu, ale to neznamená, že to nie je zaujímavé.

„Po vstupe Poľska do Európskej únie sme si počas práce na reportážach do časopisov všimli (Jacenty spolu so svojou manželkou Katarzynou), že malé mestá a dediny sa vizuálne veľmi menia. Vznikali nové cesty, trhy a hlavné námestia miest začali vyzerať inak – nie nevyhnutne lepšie, zmizli staré autobusové a železničné stanice. Odpoveďou na tento stav bola práca Portret prowincji. Bolo to náročné obdobie, stále bolo cítiť následky recesie, ale našťastie som dostal polročné štipendium Ministerstva kultúry a národného dedičstva a vydali sme sa na cestu po Poľsku. Prešli sme celú krajinu, všetky vojvodstvá. Fotografoval som, rozprávali sme sa s ľuďmi a po polroku, keď štipendium skončilo, sme zistili, že materiálu je príliš málo na to, aby sme dokázali vypovedať o rozsahu zmien, o tom, čo sa deje v ľuďoch. Počas ďalších šiestich rokov sme už za vlastné prostriedky pokračovali v cestovaní a ďalej zbierali materiál. Neskôr sme to všetko spracovali do kompaktnej podoby. Sami sme vybrali fotky, sami sme pripravili projekt a spolu s dvoma kamarátmi sme pripravili knihu na tlač. Peniaze na vytlačenie sme získali väčšinou cez crowdfunding. Kniha už nie je dostupná a hoci sa ma na to veľa pýtali, dotlač už robiť nebudem. Je to dosť náročný proces.“

Fotografie, vytvorené veľkoformátovým fotoaparátom, ktoré sa objavili v tejto mimoriadnej publikácii, nie sú len náhodným výletom, ani krátkodobým záujmom autora o niečo, čo mu je cudzie, a teda aj zaujímavé. Jacenty ako fotograf má patent na fotografovanie provincie. Narodil sa, vyrastal a z vlastného rozhodnutia žije v dvestotisícovom meste Čenstochová – kedysi hrdom priemyselnom centre s prosperujúcou textilnou výrobou a hutníctvom. Dnes je Čenstochová mestom, ktoré prešlo transformáciou. Mesto, ktoré každé leto zaplavujú stovky tisíc pútnikov. Či prišli vyjadriť svoju vieru, alebo nie, kúpiť si nejaké náboženské artefakty, alebo aj nie, či požiadať o uzdravenie, alebo nie, ale určite každý z nich raz odíde. Odíde a zanechá tam obyvateľov Čenstochovej aj s ich príbehmi, ktoré pútnika nezaujímajú. Zaujímajú však Dędeka, ktorý svoj fotoaparát a diktafón tentokrát zameral na svoje rodné mesto a vytvoril projekt Credo/42 200.

„Credo je reflexia dospelého človeka, ktorý sa už dávno nemá koho spýtať na históriu svojej rodiny a zároveň premýšľa, kým je v kontexte miesta, z ktorého pochádza. Je to príbeh o mieste a ľuďoch, ktorí toto miesto tvoria. Je to široký, zložitý a viacvrstvový príbeh, myslím, že oveľa univerzálnejší než Portrét provincie. Hlavnú časť projektu Credo tvoria čiernobiele portréty a fotografie miest, fotografované veľkým formátom. Dopĺňa ich niekoľko cyklov farebných fotografií.“

Rovnako ako pri predchádzajúcich projektoch, ani tu sa fotograf nebojí ľudí – a čo je dôležité, ani ľudia sa neboja fotografa. Fotografie nie sú výstrelmi z úkrytu a osoby na fotografiách sú portrétované s úctou. Práca s ľuďmi na ulici môže byť nebezpečná. Vedel o tom Bruce Gilden, podľa ktorého je street fotografia nebezpečnejšia než fotografovať vojnu. Čo sa týka miery nebezpečenstva, je to na diskusiu, ale čo sa týka samotnej etiky práce, Dędek má v tejto veci jasno.

„Nepáči sa mi, ako pracuje Bruce Gilden. Zaobchádza s hrdinami svojich fotografií veľmi objektivizujúco, je agresívny v tom, čo robí. Ak Susan Sontag písala o potenciálne represívnej povahe samotnej fotografie, v prípade Gildena ide o represiu už počas jej vytvárania. Pracovať s ľuďmi nie je ľahké, ale dá sa to robiť aj v súčasnosti, aj keď to nie je také jednoduché.“

Jacenty, ponárajúc sa do príbehov mesta a ľudí, ktorí ho obývajú, opäť mapuje priestor a čas. Príbehy ľudí, ktoré počujeme počas sledovania jeho fotografií, sú príbehom mesta. Jedno neexistuje bez druhého. Ako spomína autor, názov mesta používa čo najzriedkavejšie, aby sa príbeh stal univerzálnym rozprávaním.

„Rozprávam o ľuďoch okolo nás, o vlastnom mieste človeka, o rôznych osudoch či cestách životom, o priestore. To všetko na nás vplýva a nejakým spôsobom nás formuje. Záleží mi na tom, aby som tento blízky svet zdokumentoval a vďaka fotografii ho zachránil. Tieto obrazy, jednotlivo aj ako súčasť väčšieho súboru, sú dôkazmi existencie ich hrdinov a aj nás samých, sú to záznamy času, v ktorom žijeme.“

Na záver, v nadväznosti na predošlé pesimistické úvahy a pochybnosti o zmysle fotografie, mám už len jednu otázku. A nie je náhodou posledná veta z vyššie uvedeného citátu odpoveďou na otázku, či má fotografia zmysel?

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!